Význam svetla pre život nikto nepopiera, je nevyhnutnou súčasťou pozemského

života. Bez svetla totiž neexistuje život. Každá z 60-80 miliárd buniek tvoriacich

naše telo používa energiu slnečného svetla v každej sekunde pri nevyčísliteľnom

množstve biologických a chemických procesov, v biosyntéze, v udržovaní normálneho

chodu buniek, ako aj pri reprodukcii.

Počas ľudskej histórie sa využívalo svetlo a farby rozmanitým spôsobom ako

terapeuticky nastroj na liečebne účely.

Prvým svetelným zdrojom liečby svetlom bol prirodzený slnečný lúč, ktorý už

v starom Egypte používali na lekárske ošetrenia. Neskôr Hippokrates spomína

využitie slnečného žiarenia na liečbu rôznych chorôb. Síce vtedy ešte na terapiu

slnečným svetlom nemali vedecky argument, jej liečebne účinky však boli jednoznačne,

preto ho rímski a arabskí lekári zaviedli do bežnej liečebnej praxe.

V polovici devätnásteho storočia, v roku 1851, Jakob Lorber vo svojej knihe

„Liečiva sila slnečného svetla“ znovu oživil metódy liečby slnečným svetlom. Ďalší

priekopník terapie slnečným svetlom, Niels Ryberg Finsen (1860-1904), ako prvý

položil vedecké základy svetelnej terapie. Ako prvý použil v r. 1892 umele svetlo

(oblúk v uhlíkovej lampe) pri liečbe kožnej tuberkulózy (lupus vulgaris). Spozoroval,

že zdravotný stav svojich pacientov sa v zime značne zhoršuje a skonštatoval, že

pri tejto chorobe hra slnečné svetlo dôležitú úlohu. Za viacročnú prácu v tejto

oblasti a za niekedy priam zázračne zotavenie mnohých pacientov dostal v roku

1903 Nobelovu cenu a je známy, ako „otec fytobiológie“.

Na začiatku dvadsiateho storočia sa pustil do skúmania farieb aj filozof, učiteľ

a nábožensky vodca Rudolf Steiner, ktorý bol presvedčený o tom, že farba je exis-

tujúca entita a každá farba ma svoj špeciálny spirituálny význam. Steiner tvrdil,

že farby v lekárskej vede 21. storočia zohrajú veľmi významnú úlohu.

Značnou výhodou koncentrovaného svetelného lúča, ktorý je známy pod názvom

laser, je vysoký výkon, rýchlosť a jedinečná schopnosť sústrediť sa na veľmi

malý bod. Vďaka týmto trom schopnostiam je veľkou výhodou v oblasti chirurgie,

očného a kožného lekárstva.

Priekopníkom terapie bol Endre Mester, profesor budapeštianskej Fakultnej

nemocnice Univerzity Semmelweis, ktorý ako prvý použil laserové svetlo na zmiernenie

bolesti popálenín a na urýchlenie hojenia rán. Preukázalo sa, že mäkké laserové

svetlo skracuje čas hojenia a znižuje vytváranie jaziev.

Polarizovanú svetelnú terapiu vypracovala v Budapešti Dr. Marta Fenyő, biofyzička,

laserová špecialistka a vynálezkyňa. Skúmala vplyvy mäkkého laseru na

vredy predkolenia a na kŕčové žily. Získane výsledky boli výnimočne. Začala experimentmi

s laserovým lúčom, aby zistila, ktorá zložka laserového lúča je zodpovedná

za proces hojenia. Odpoveďou bolo polarizovane svetlo. Následne využila

všetky dostupne zdroje, aby dokázala svoju teóriu. Prišla na zaver, že svetlo má

najpriaznivejšie účinky vtedy, ak je polarizovane a zahŕňa cele spektrum. Na jednej

zdravotníckej výstave sa do rúk Johna Stephensona dostala publikácia o práci

doktorky Fenyő, vďaka čomu sa zoznámili. Výskum tejto dvojice vedcov viedol

k poznaniu, že polarizovane svetlo posilňuje imunitný systém a ma za následok

výrazne zlepšenie stavu kŕčových žil a kožných chorôb.

Zdroj: Liečba svetlom a farebnou terapiou.