logo    UN-VETERAN SLOVAKIA  Modré barety  In the Service of Peace and for our Veterans 

Aktualne udalosti

arr36. ročník Memoriálu plukovníka Štefana Ivana o putovný pohár veliteľa Pozemných síl OS SR v mini futbaleObčianske združenie UN – Veteran Slovakia, ženijný prápor Sereď, Zväz vojakov SR – klub Sereď...

 

 


Naši vojaci v misiách UNPROFOR a UNTAES aj knižne.

`
V sobotu 15. septembra sa v Palárikove za účasti ordinára Ozbrojených síl
a ozbrojených zborov SR Františka Rábeka, vedúceho oddelenia starostlivosti o
vojnových veteránov a vojenských dôchodcov MO SR Richarda Zimányiho,
náčelníka ženijnej podpory a EOD z Generálneho štábu OS SR plukovníka Rolanda
Bartakovicsa, slovenských mierotvorcov a ďalších hostí uskutočnila prezentácia
knihy Slovengbat. Jej podtitul je Slovenský ženijný prápor mierových síl OSN v misii
UNPROFOR a UNTAES 1993 – 1998, Spomienky a fakty.
„Roky prešli, Slovensko aj svet sú už dávno niekde, ale zásluhy nášho ženijného
práporu zostávajú - a naše spomienky vďaka tejto knihe celkom nevyblednú,“ ocenil
prácu autorov plukovník v. v. Ľubomír Kolenčík, prvý zo štyroch veliteľov práporu.
Trojica autorov Bernard Roštecký (podplukovník vo výslužbe, jeden z hovorcov
nášho ženijného práporu v UNTAES), Štefan Jangl (plukovník v. v., posledný z
veliteľov ženijného práporu) a Imrich Szabó (spisovateľ a publicista) publikáciu
rozdelili na niekoľko základných častí. Odrážajú sa od analýzy medzinárodnej
vojensko-politickej situácie na Balkáne na konci 80. a začiatkom 90. rokov minulého
storočia z pera Imricha Purdeka z Vojenského historického ústavu. Následne
prinášajú retrospektívu pôsobenia nášho ženijného práporu v oboch misiách, ako aj
portréty jeho štyroch veliteľov. Súčasťou bohato ilustrovanej 366-stranovej publikácie
je aj spomienková časť z pera účastníkov misie, zástupcov politikov, diplomatov,
generality vtedajšej Armády SR či novinárov, ktorí zachytávali činnosť slovenských
mierotvorcov. Cenné sú tiež faximile desiatok listov a poďakovaní, ktoré dostali naši
ženisti od významných politikov, generálov a diplomatov zo zahraničia i zo
Slovenska, no aj poďakovania jednoduchých ľudí z vojnou zničených oblastí Bosny
a Hercegoviny a z Chorvátska, ktorým pomáhali. Knihu vydalo Občianske združenie
UN – Veteran Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom vo
vydavateľstve Magnet Press Slovakia.
„Išli sme pomáhať ľuďom poznačeným vojnou a po návrate sme si niektorí ťažšie či
dlhšie zvykali na mier, no zvládli sme to - a o to viac ďakujem všetkým
spolupracovníkom vtedy, ako aj dnes pri vydaní tejto knihy,“ povedal plk. v. v. Štefan
Jangl, ktorý ocenil tiež spoluprácu s ministerstvom obrany.
Text a foto Pavol Vitko

Pplk.Bernard Roštecký privítanie hostí
Vážení prítomní, dámy a páni, srdečne vás všetkých vítam na slávnostnom akte
uvedenia novej knižnej publikácie SLOVENGBAT do života.
Dovoľte mi aby som privítal predovšetkým všetkých novodobých vojnových
veteránov z mierových misií v bývalej Juhoslávii....
Veliteľov slovenského ženijného práporu a slovenských kontingentov kontingentu
v mierovej plk. Ľubomíra Kolenčíka, plk. Rostislava Šmehlíka a plk. Štefana Jangla....
ordinára ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR otca biskupa Františka Rábeka
Čestných občanov obce Palárikovo Ing. Zoltána Černáka a Štefana Šafarika
Vítam bývalého náčelníka Generálneho štábu generálporučíka Petra Vojteka,
generálmajora Štefana Mečára a veliteľa Pozemného vojska Armády SR
generálmajora Emila Vestenického
predsedníčku Odborového zväzu potravinárov SR Ing. Magdalénu Mellenovú,
plukovníka Rolanda Bartakovicsa z Generálneho štábu OS SR, a vedúceho
oddelenia vojnových veteránov MO Richarda Zimányiho....
predstaviteľov o.z. UN Veteran Slovakia pplk. Ingrid Tomekovú, plk. Miroslava
Klimeka, pplk.Jaroslava Valka, pplk. Ondreja Urbana, pplk. Ľubomíra Mičátka a ešte
raz vás všetkých priateľov, sponzorov a donátorov, predstaviteľov siedmej veľmoci
a samozrejme všetkých rodinných príslušníkov vás všetkých i rodinných príslušníkov
autorov publikácie, ktorí sa dnes zúčastňujú slávnostnej prezentácie publikácie....

pplk.Bernard Roštecký úvodné slovo
Vážené dámy, vážení páni, ešte raz vás srdečne vítam na slávnostnom akte
uvedenia novej knižnej publikácie do života. Jej názov je SLOVENGBAT a je
venovaná ženám a mužom, ktorí pred dvadsiatimi piatimi rokmi šli do vojnou
zmietanej krajiny v mene nastolenia mieru. Pomáhali ľuďom sužovaným vojnovým
utrpením v ich najťažších životných chvíľach.
Samostatná suverénna Slovenská republika vznikla 1. januára 1993 a okamžite
dala svetu najavo, že je tu nový hrdý štát hrdého národa. Nielen verbálne, ale aj
činmi na medzinárodnej scéne. Konkrétnym prejavom tohto konštatovania je jeden
z najpozitívnejších a najvýznamnejších počinov novodobej histórie Slovenskej
republiky, vznik prvej slovenskej armádnej jednotky, ktorá aktívne vstúpila do
mierového riešenia vojnového konfliktu. Po smelom rozhodnutí najvyšších štátnych
orgánov sa v marci v roku 1993 začal formovať Slovenský ženijný prápor,
s operačnými prvkami ženijnej brigády. 1. mája, iba štyri mesiace od vzniku nového
štátu, sa príslušníci práporu po intenzívnom výcviku v Seredi aj s technikou,
niekoľkými železničnými konvojmi pod velením prvého veliteľa plukovníka Ľubomíra
Kolenčíka prepravili do Chorvátska, konkrétne na miesto dislokácie veliteľstva do
mestečka Daruvar, a na základňu v Lipiku v západnom Slavónsku. Slovenský
kontingent bol po krátkom čase a po previerkach pripravenosti, uvedený do

operačnej pohotovosti v najrozsiahlejšej mierovej misii OSN - UNPROFOR na území
bývalej Juhoslávie stravovanej dlhoročným krvavým konfliktom. Takmer okamžite sa
naša jednotka stala najvýraznejšou posilou pre takmer 30 tisíc vojakov z 35 krajín
celého sveta, ktorí sa snažili aj za cenu obetí, zastaviť krviprelievanie na Balkáne.
Bez činnosti nášho práporu, ženijného zabezpečenia, nemohli tieto jednotky splniť
ani jednu operačnú úlohu na rozsiahlom priestore celého Chorvátska a Bosny
a Hercegoviny. Slovenský prápor, na rozdiel od iných, mimoriadne pozitívne prijímali
i domáci obyvatelia, bez ohľadu na národnosť. „Slovačka nema problema“ znelo vo
všetkých priestoroch, kde sa zjavili slovenskí vojaci. Prečo?: Náš prápor bol mierový
v tom najlepšom slova zmysle. Prišiel tam mierotvorca, ktorého jednotky odmínovali
cesty, chodníky, polia, stavali mosty, opravovali a budovali cesty, vŕtali studne, stavali
ubytovanie v táboroch, v zime sprejazdňovali komunikácie do dedín a miest,
zabezpečovali konvoje s humanitárnou pomocou pre trpiace Sarajevo a stovky dedín
v Bosne i v Chorvátsku, kde prebiehali kruté boje. Slovenskí vojaci v modrých
baretoch a prilbách boli tou silou a komunitou, ktorá ľuďom dávala nádej a znamenali
svetlo na konci tunela vo všade pretrvávajúcej bezútešnosti. Bez ohľadu na
nebezpečenstvo, v zime i v lete, boli pripravení pomôcť miestnemu obyvateľstvu
i mierovým jednotkám misie UNPROFOR a neskôr i misie UNTAES. Toto mierové
úsilie Slovákov si všimol svet a najvyššie uznanie sa nám dostalo zo strany velenia
oboch misií, od generálneho tajomníka OSN, od velenia a príslušníkov jednotiek
z celého sveta i od miestneho obyvateľstva. Slovenský ženijný prápor, ako
reprezentant mladej Slovenskej republiky a jej armády najvýraznejšie prispel
k zviditeľneniu našej krajiny vo svete a jej pozitívnemu obrazu.
Citujem ministra obrany SR Petra Gajdoša:
„Rešpekt a uznanie sme si museli zaslúžiť. S odstupom času však môžeme
zhodnotiť, že prápor sa stal odrazovým mostíkom pre všetky ďalšie vyslania našich
vojakov do operácií a misií medzinárodného krízového manažmentu.“
Slovo diplomata a ministra zahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka:
„Ako slovenského diplomata pôsobiaceho vo vysokej medzinárodnej funkcii
v Bosne a Hercegovine ma napĺňal pocit hrdosti, keď som sa od obyčajných ľudí
dozvedal o tom, akú výraznú stopu v ich prostredí slovenskí vojaci zanechali – koľko
ciest odmínovali, koľko mostov postavili, koľko objektov, vrátane škôl pomohli
obnoviť nad rámec svojich vojenských povinností. Zadokumentoval sa tak výrok
istého barda slovenského národného života, že Slováci žiadne mesto nerozrumili, ale
mnohé postavili.“
O konkrétnych faktoch, ktoré dokladujú výsledky práce ženijného práporu, rozsah
a objem odborných úloh, sa čitateľ dozvie v prvých kapitolách knižnej publikácie. A či
už odborník, alebo vojak, alebo civilný laik, musí žasnúť nad tým, čo vtedy naši vojaci
dokázali. Počas piatich rokov v misiách UNPROFOR a UNTAES od roku 1993 do
roku 1998, ich výkony a výsledky zodpovedajú majstrom sveta v ženijnej službe.
Neexistuje v dejinách vojenstva podobná jednotka, ktorá by v ženijnej oblasti takú
dlhú dobu a s takou výkonnosťou pôsobila v akomkoľvek kúte planéty, ani počas
najväčších vojenských konfliktov v histórii ľudstva.

Vážení prítomní, v stručnosti som svojimi predchádzajúcimi slovami naznačil o čo
ide v tejto našej knižnej publikácii. To, že Slovenský ženijný prápor zrodený v roku
vzniku Slovenskej republiky bol prvý a najvýznamnejší reprezentant Slovenska vo
svete, nás viedlo k spracovaniu, napísaniu a vytvoreniu knihy SLOVENGBAT, tak
v operácii UNPROFOR nazvali Slovenský ženijný prápor. Chceli sme vzdať úctu
slovenským vojakom, prvým mierotvorcom zo Slovenska, ktorí odišli do sveta
s úprimným odhodlaním pomôcť ľuďom, ktorí nemali to šťastie žiť v mieri. Je to prvá
a jediná publikácia, ktorá na príbehu dnes už legendárneho slovenského ženijného
práporu, poukazuje na začiatok histórie slovenských ozbrojených síl, v roku 25.
výročia od ich vzniku.
Knihu vytvorili traja tvorcovia Štefan Jangl, Imrich Szabó a Bernard Roštecký
s autorským prispením priamych účastníkov mierových operácií UNPROFOR
a UNTAES, generálov, historikov, politikov i publicistov a novinárov. Môžeme ju
rozdeliť do štyroch tematických okruhov. Fakty a dokumenty o plnení odborných
úloh, objem prác, výsledky a činnosť práporu v rôznych oblastiach počas päťročného
pôsobenia v úlohe hlavného podporného prvku oboch misií. Túto tému v štyroch
kapitolách spracoval Bernard Roštecký a v kapitole Slovenský dom, Štefan Jangl.
Druhou je pohľad na pôsobenie jednotky vtedajších historických súvislostiach a
politických pomeroch nielen v priestore vojnového konfliktu, ale ja v Európe a vo
svete. O spracovanie tejto témy sa zaslúžili historici Dr. Imrich Purdek, Dr. Pavol
Kanis, minister obrany SR a profesor Matúš Kučera, vtedajší veľvyslanec SR
v Chorvátsku.
Ústrednou témou sú spomienky priamych účastníkov misií – vojnových veteránov.
Štyroch veliteľov práporu i slovenského kontingentu vo vojne. Plukovníka Ľubomíra
Kolenčíka, ktorý bol prvým veliteľom práporu, ktorý ho vybudoval a uviedol na
medzinárodnú scénu a ktorý dokázal so svojimi vojakmi presvedčiť svet, že
Slovensko je tu a jeho armáda je schopná účinne pôsobiť nielen v obrane vlastného
územia, ale aj pomáhať pri tvorbe a udržiavaní mieru v konfliktných oblastiach.
Plukovník Daniel Kostra druhý veliteľ velil práporu v čase, keď sa naplno rozhoreli
vojenské operácie chorvátskych ozbrojených síl a slovenský prápor bol v centre
bojov. Tretím veliteľom bol plukovník Rostislav Šmehlík, ktorý previedol prápor
z operácie UNPROFOR do operácie UNTAES, úspešne bez prerušenia plnenia
odborných úloh zabezpečil redislokáciu jednotiek práporu do nových priestorov
pôsobenia vo Východnom Slavónsku. Štvrtým veliteľom bol plukovník Štefan Jangl,
ktorý velil práporu a kontingentu v misii UNTAES a so svojimi vojakmi zabezpečil
jednu z najrozsiahlejších operácii v oblasti odmínovania tohto územia a jeho
reintegráciu do Chorvátskej republiky. Svoje spomienky spracovali veľmi pútavo aj
s uvedením nových faktov o pôsobení prápor, ktoré neboli všeobecne známe.
Unikátne spomienky veliteľov podporujú spomienky dôstojníkov a vojakov. Ich
pohľad na službu, plnenie úloh a ich príbehy dávajú plastický obraz o slovenských
vojakoch, ženistoch v Juhoslávii. Dovoľte aby som ich vymenoval v poradí ako sú ich
autorské príspevky uvedené v knihe. Generálmajor Ondřej Novosad, plukovník Jozef
Žufka, podplukovník Jaroslav Valko, podplukovník Daniel Bavoľár, podplukovníčka
Ingrid Tomeková, plukovník Jozef Ragan, plukovník Richard Kozár, plukovník
Miroslav Minár, podplukovník Ľubomír Mičátek, rotmajster Milan Fojtík, nadpráporčík
Michal Porvažník, podplukovník Ondrej Urban, podplukovník Miroslav Augustín

a plukovník Miloš Sukuba. Literárny jazyk všetkým týmto príspevkom vdýchol
spisovateľ Imrich Szabó. Štvrtým okruhom je publicistické spracovanie pôsobenia
práporu vojenskými i civilnými novinármi. Jednotka sa tešila mimoriadnej pozornosti
médií aj z toho dôvodu, že bola prvá v mierovej operácii a bola prvou v tak hektickej
oblasti najkrvavejšieho vojnové konfliktu v Európe od 2. svetovej vojny. Zásluhu na
tom majú vojnový spravodajcovia plk. Miroslav Minár, Dr. Pavol Vitko, spisovateľ
Václav Pankovčín a ďalší, samozrejme aj štyria hovorcovia práporu postupne: Ján
Minár, Bernard Roštecký, Anton Filo a Rudolf Fiamčík. Literárnu formu týmto
príspevkom dal spisovate Imrich Szabó. Vážení priatelia veríme, že vás táto kniha
zaujme a poteší. Ako som povedal v úvode je to naša pocta prvým slovenským
mierotvorcom pri príležitosti ich jubilea, 25. výročia odvtedy ako sa vydali do vojny
pomôcť trpiacim. Zároveň je to náš skromný príspevok k štvrťstoročiu existencie
Ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktoré si v tomto roku pripomíname.
Naše poďakovanie zároveň patrí tým, ktorí vznik publikácie podporili: Ministerstvu
obrany SR, Vojenskému historickému ústavu, Vojenskému archívu Trnava, Ing.
Magdaléne Mellenovej, Mgr. Milošovi Rošteckému, Dr. Františkovi Sedlárovi,
Ľubomírovi Rondíkovi, firme Terrano, firme mäsopriemysel Púchov, Ing. Vítovi
Drgonovi, firme Trans dopravná spoločnosť a ZTS Dubnica nad Váhom.
A samozrejme všetkým, ktorí nám akýmkoľvek spôsobom pomohli pri tvorbe knihy
a ktorých sme uviedli v poďakovaní na úvod publikácie. Za seba však ďakujem za
podporu mojej manželke Márii, ktorá musela neraz znášať moje jedy, keď práce na
knihe nepokračovali tak ako sme si predstavovali a naplánovali.
Na záver vám všetkým želám príjemný pobyt v mojom rodnom Palárikove a v tomto
prekrásnom prostredí nášho hostiteľa pána Ing. Zoltána Černáka.

Ing.Magdaléna Mellenová čítanie z knihy
Vyberáme zo spomienok prvého veliteľa práporu plukovníka Ľubomíra Kolenčíka:
„Moje najťažšie chvíle v pozícii veliteľa nastali po úmrtí nášho vojaka, spojára, čatára
Vladimíra Grmana, 27. októbra 1994. Správa o tragickej udalosti ma zastihla práve v čase
návštevy u slovenského veľvyslanca v Záhrebe. Okamžite som na svojom služobnom aute
vyrazil do Gračaca, kde sa nešťastie stalo a rádiovým spojením som sa snažil od veliteľa
čaty získať informácie. Rozzúrilo ma, prečo zosnulý vojak nie je v márnici, v chlade, prečo je
zakrytý iba plachtou. Uvedomil som si neskôr, že vo vojne márnice neexistujú. Jednoducho
treba sa prispôsobiť podmienkam. Veliteľ čaty urobil čo mohol. Čatár Grman sa zachoval ako
vojak. Vykonal hrdinský čin. V danej situácii sa snažil splniť úlohu, zabezpečiť spojenie. Ako
sa mal dostať do desaťmetrovej výšky na umiestnenie antény? Požiadal strojníka bagra,
nech ho tam vyzdvihne na lyžici. On to urobil, ale žiaľ zlyhala technika, lyžica sa zrútila
a nešťastný vojak sa smrteľne zranil. Udalosť znamenala pre nás obrovskú traumu. Neboli
sme pripravení na takéto udalosti a pripravená nebola ani Slovenská republika. Ani morálne,
ani legislatívne. Nastolila sa otázka poistenia vojakov. Ale, kto vás poistí vo vojne!? To
všetko ten veliteľ, teda ja, mal mať v servise ako postupovať! Aj po tomto príbehu, na moje
naliehanie, sa do smernice o vysielaní vojakov do zahraničných misií dostali aj ustanovenia,
ako postupovať v prípade úmrtia slovenských vojakov v zahraničí. Po vojenskom pohrebe
a slávnostnom obrade na letisku Pleso v Záhrebe, vojenské lietadlo OSN previezlo
zosnulého čatára Grmana na Slovensko.

Na pohreb v jeho rodnej obci Bojná sme vyrazili na troch terénnych autách. Na cintoríne
bola skľučujúca, ale ja napätá atmosféra. Rodina, najbližší, zrazu videli veliteľa
zodpovedného za smrť svojho rodáka. Čo som mal robiť, stál som tam a prejavil účasť.
Reakcie účastníkov pohrebu som cez slzy nevidel. Spontánne mi napadlo pri spúšťaní rakve
do zeme, hodiť tam modrú čiapku OSN. Možno toto gesto zabránilo aby nevraživosť
najbližších príbuzných a rodákov z dediny neprepukla naplno. Matke vojaka som potom
odovzdal asi päťtisíc dolárov, ktoré sme v prápore vyzbierali. Považovali sme to za správne
rozhodnutie a našu morálnu povinnosť."
Duchovno zo spomienky Michla Porvažníka:
„Pre veriaceho človeka ako som ja, bolo veľkým vyznamenaním, keď ma niekedy, ak to
dovoľovali vojenské povinnosti, veliteľ zobral v nedeľu do Osijeku, kde som sa zúčastnil na
svätej omši. Pre mňa to bol veľký dar od neho a veľmi som si to vážil, keď som mohol občas
naplniť svoje duchovno zúčastnením sa na svätej omši a prijatím Eucharistie. V čase môjho
pôsobenia v misii sme ešte nemali vojenských duchovných, ktorí by veriacim vojakom
SLOVENGBATU mohli aspoň niekedy pomôcť posilniť sa vo viere. Veľmi som si vážil, že
naši velitelia v tábore Marinovac zriadili pre veriacich vojakov kaplnku, kam ktokoľvek, či už
veriaci alebo neveriaci, vojak či dôstojník, mohol zájsť, chvíľu meditovať a v tichu posilniť
svoje duchovno a priblížiť sa k Bohu."
Operácia OLUJA v preklade z chorváčtiny do slovenčiny BÚRKA...
Od mája do augusta sa zvýšila aktivita chorvátskeho vojska na celom území krajiny.
Najviac v povodí rieky Sáva v západnom Slavónsku, ktoré bolo najbližšie k veliteľstvu
práporu v Daruvare i k jeho základni v Lipiku. Dostatočne výrečným znamením pre nás bolo,
že náš tlmočník Željko z Daruvaru prerušil kontrakt s OSN a narukoval ako záložník do
armády. Hlásenia zo ženijných jednotiek práporu rozmiestnených po celom území
Chorvátska a na väčšine územia Bosny a Hercegoviny tiež naznačovali, že leto z hľadiska
očakávaných vojenských operácií bude na Balkáne mimoriadne horúce. Jednotky práporu
o sile družstvo, čata, boli rozmiestnené na území tzv. Republiky Srbská Krajina,
v mestečkách Gračac, Topusko, Smiljič, Maljevac a aj v Knine, hlavnom meste Republiky
Srbská Krajina. V tomto rozsiahlom priestore sa 4. augusta 1995 začala druhá, rozhodujúca
operácia chorvátskych ozbrojených síl. Operácia Oluja sa svojim priebehom naozaj podobala
na letnú búrku. Jej bojová časť trvala necelé tri dni, počas ktorých Chorváti dosiahli svoje
ciele, prakticky sa však skončila až začiatkom septembra. Spôsobom realizácie, nasadením
síl a prostriedkov, predstavovala Oluja veľmi rozhodnú ukážku sily a odhodlania chorvátskej
armády i mladého samostatného Chorvátska doviesť ju do úspešného konca.
Táto operácia bola podstatne rozsiahlejšia než Bljesak v západnom Slavónsku a vo väčšej
miere zasiahla i do plnenia úloh našich odlúčených jednotiek v tomto priestore. V hlavnom
meste Republiky Srbská Krajina v Knine, mal prápor priamo na základni OSN ženijno
stavebnú čatu pod velením skúseného dôstojníka nadporučíka Jána Podhoru, neskôr
generálmajora a veliteľa Železničného vojska Armády Slovenskej republiky. V Knine boli
v čase ofenzívy stavebné družstvá zo Sarajeva a celého sektora JUH. Celkovo sa tam
nachádzalo asi 150 slovenských vojakov. Všetci sa ocitli priamo v centre bojového úsilia
chorvátskych síl v smere na Knin a ďalej k hraniciam s Bosnou a Hercegovinou. Základňu
pod velením práporu z Keni vzápätí dosť chaoticky opustili kenskí vojaci a celá
zodpovednosť za našich a kanadských vojakov, ktorí sa tam taktiež nachádzali, ostala na
veliteľovi Podhorovi. Slovenské jednotky pod jeho velením naďalej nepretržite plnili úlohy
ženijnej podpory v súlade s mandátom nášho ženijného práporu. Slováci stavali ubytovacie
priestory pre srbských utečencov, ktorí sa uchýlili na základňu, ženijne zabezpečovali
energiu pre tábor, pitnú vodu, opevnené provizórne úkryty a delili sa o svoj prídel potravín

s nešťastníkmi, ktorí prišli prakticky o všetko. Operácia však pokračovala a stalo sa, že
nakoniec bola núdza o potraviny a hladovali aj naši vojaci. Po odchode, rozumej, úteku
Keňanov, sa Slováci i Kanďania pod velením nadporučíka Podhoru zapojili aj do obrany
samotnej základne. Mimoriadnu odvahu a pohotovosť ocenil aj český generál Rostislav Kotil,
veliteľ sektora JUH, sčasti citujem: „Slovenskej posádke v tomto malebnom meste na úpätí
Dinárskych hôr, patrí uznanie za odvahu, disciplinovanosť a poďakovanie za prejavenú
ľudskosť v tak vypätej situácii.“ Slováci so svojim transportérom OT - 64, chránení len
modrou vlajkou medzinárodného spoločenstva, brázdili kninské ulice, poskytovali
zdravotnícku pomoc a pomáhali ako vedeli. Riskovali nad rámec rozkazu, ale nikto im to
vtedy ani potom nevyčítal. V septembrovej rotácii, keď títo muži odchádzali domov,
poďakoval im za statočnosť veliteľ kontingentu plukovník Daniel Kostra spolu s veliteľom
Pozemných síl Armády SR genmajorom Emilom Vestenickým. Aj takúto podobu mali
búrkové dni augustovej ofenzívy.

Recenzie výber:
A na záver ešte niekoľko vyjadrení recenzentov pri hodnotení publikácie:

Ing. Rudolf Schuster CSc., prezident Slovenskej republiky v rokoch 1999

až 2004:

„Som rád že sa našli zapálení autori, ochotní zaoberať sa touto dôležitou
témou z hľadiska podpory medzinárodného mierového snaženia. Počas
môjho pôsobenia v prezidentskej funkcii som sa zúčastnil na
medzinárodnej konferencii v Sarajeve, kde som počul len tie najlepšie
referencie na prácu našich ženistov. Slovensko môže byť hrdé, že hoci
patríme k menším krajinám, pokiaľ ide o pomoc poskytnutú v oblasti
medzinárodných mierových misií, vždy patrilo k najlepším.
Som presvedčený, že táto kniha, ktorá zachytáva jednu z konkrétnych
etáp nášho zahraničného pôsobenia v bývalej Juhoslávii, bude
pripomínať budúcim generáciám, akým podielom Slovenská republika
prispela k riešeniu závažných problémov medzinárodného mierového
procesu a na pomoc obyvateľom vojnou zničenej krajiny.“

Brigádny generál Doc. Ing. Boris Ďurkech, CSc., starší vojenský poradca
Stálej misie Slovenskej republiky pri OSN v New Yorku:
„ Vážení autori prijmite prosím môj hlboký obdiv vašej mimoriadne
záslužnej práci, ktorá istotne zanechala stopu v budovaní novodobých
vojenských tradícií. Sú previazané aj v nedávnych historických
súvislostiach a majú úzku a špecifickú súvislosť aj s novodobými

slovenskými vojenskými veteránmi pôsobiacimi v zahraničných misiách
medzinárodného krízového manažmentu. Dokonale ich s neskutočnou
odbornou pedantnosťou rozoberáte vo vašej knihe, ktorá sa venuje
vysoko odbornej problematike Slovenského ženijného práporu
mierových síl OSN, v misiách UNPROFOR a UNTAES.
Problematike mierových misií sa nevenuje veľa ucelených štúdií, ktoré
by išli až do takej hĺbky, aká sa vám podarila v tejto publikácii.
Zjednotenie historických faktov a spomienok tých, ktorí osobne budovali
tento ženijný prápor je mimoriadne hodnotné, nakoľko vnáša do danej
knihy aj také informácie, ktoré sa v archívoch nevyskytujú – čím o to viac
obohacujú toto dielo.
Na pevnej platforme historických vojenských súvislostí, je v tejto knihe
možné nájsť množstvo detailov, ktoré významnou mierou prispeli aj
k budovaniu novodobej národnej hrdosti na slovenské ozbrojené sily“

Dr. Imrich Purdek, PhD., vedecký pracovník Vojenského historického
ústavu:
„Jednotlivé spomienkové príspevky príslušníkov ženijného práporu, a to
nielen veliteľov, ale aj ďalších účastníkov, sú veľmi pútavé a popisujú
zložité podmienky, v ktorých sa nachádzali a plnili náročné úlohy naši
vojaci v oboch misiách. Môžeme konštatovať, že väčšia časť týchto
príspevkov má silný emocionálny náboj. Sú opísané bezprostredné
situácie, v ktorých sa aktéri nachádzali a boli nasadzovaní na plnenie
jednotlivých úloh. Týka sa to najmä zážitkov pri odmínovaní, budovaní
a obnove komunikácií, stavbe mostov, ako i ostatných úloh ženijného
zabezpečenia. Silné zážitky sú opísané v niektorých príspevkoch, ktoré
vypovedajú o vzťahu civilného obyvateľstva s našimi vojakmi. Medzi
našimi vojakmi a civilným obyvateľstvom sa postupne vytvorili
dobrosrdečné priateľské vzťahy, ktoré vychádzali zo slovanskej
spolupatričnosti.
SLOVENGBAT – Slovenský ženijný prápor mierových síl OSN v misii
UNPROFOR a UNTAES 1993 – 1998 – Spomienky a fakty, je po
obsahovej stránke veľmi dobre spracovaný! Jednotlivé kapitoly majú
nielen analytický odborný pohľad, ale aj zhodnotenie a vyslovenie
poďakovania za všetko, čo Slováci v oboch misiách vykonali v prospech
obyvateľstva, v prospech zabezpečenia mieru na tomto území bývalej
Juhoslávie. Spracovaný text publikácie bezprostrednými účastníkmi

určite prispeje k objektívnej informovanosti širokej vojenskej, ale
i občianskej verejnosti o účasti slovenských vojakov v misii UNPROFOR
v rokoch 1993 až 1996 a v misii UNTAES v rokoch 1996 až 1998.“


NÁZORY A OTÁZKY NÁVŠTEVNÍKOV

YjY4Y